18.8.2026 (SITA.sk) – Psychodynamická psychoterapeutka Mgr. Zuzana Sidorová vysvetľuje, kde je hranica medzi zdravým optimizmom a únikom pred realitou a prečo môže byť obyčajné prijatie bolesti liečivejšie než dobre mienená rada.
„Mysli pozitívne“, „buď vďačný za to, čo máš“ alebo „všetko sa deje z nejakého dôvodu“. Takéto vety často vyslovujeme s dobrým úmyslom, no človeku, ktorý prežíva smútok, strach, hnev či bezmocnosť, môžu namiesto úľavy priniesť pocit nepochopenia a viny. Ak totiž každú nepríjemnú emóciu okamžite prekrývame úsmevom a optimizmom, nejde už o zdravé povzbudenie, ale o toxickú pozitivitu.
Prehnaná pozitivita vytvára dojem, že psychicky silný človek je stále spokojný a vďačný. Realita je však iná. Smútok, hnev, závisť aj strach sú prirodzenou súčasťou života a často nám ukazujú, že niečo nie je v poriadku, že niekto prekročil naše hranice alebo že sme utrpeli stratu. Ich potláčanie preto nemusí viesť k väčšej odolnosti, ale k odcudzeniu od vlastných potrieb, úzkosti či problémom vo vzťahoch.
Psychodynamická psychoterapeutka Mgr. Zuzana Sidorová vysvetľuje, kde je hranica medzi zdravým optimizmom a únikom pred realitou a prečo môže byť obyčajné prijatie bolesti liečivejšie než dobre mienená rada.
Čo pre Vás znamená toxická pozitivita a ako sa líši od zdravého optimizmu?
Toxická pozitivita označuje presvedčenie, že by sme mali byť za každých okolností pozitívni a nepríjemné emócie potláčať alebo bagatelizovať. Z psychodynamického pohľadu môže ísť o spôsob, ako sa vyhnúť kontaktu s bolesťou či úzkosťou.
Zdravý optimizmus je naopak založený na prijatí reality – človek si prizná, že trpí, ale zároveň verí, že náročnú situáciu zvládne. Emócie ako smútok, hnev či strach nie sú znakom zlyhania, ale prirodzenou súčasťou psychického života. Psychické zdravie nespočíva v neustálej spokojnosti, ale v schopnosti autenticky prežívať vlastný vnútorný svet.
Môže byť prehnaná pozitivita obranný mechanizmus?
Áno. Psychodynamická psychoterapia chápe obranné mechanizmy ako spôsob, ktorým sa psychika chráni pred príliš bolestivými emóciami. Ak človek za každých okolností tvrdí, že je všetko v poriadku, môže sa nevedome vyhýbať smútku, bezmocnosti alebo strachu.
Samotná pozitivita nie je problém, problémom je situácia, keď sa stane jediným dovoleným spôsobom prežívania. Podľa Nancy McWilliams sú obrany užitočné dovtedy, kým nenarúšajú kontakt s realitou a so sebou samým.
Môže toxická pozitivita viesť k tomu, že sa človek začne hanbiť za svoje „negatívne“ emócie?
Áno. Ak človek opakovane počúva, že by sa nemal hnevať, báť alebo smútiť, môže sa začať hanbiť už za samotné prežívanie týchto emócií. Nepridáva sa tak len bolesť, ale aj pocit vlastného zlyhania. Na sociálnych sieťach často vzniká dojem, že psychicky silní ľudia sú neustále pokojní a usmiati, čo realitu skresľuje. Psychická odolnosť nevzniká potláčaním emócií, ale schopnosťou ich pomenovať a zdravým spôsobom spracovať.
Čo robí s psychikou, keď sa učíme smútok, hnev, závisť alebo strach okamžite prekrývať úsmevom a vďačnosťou?
Každá emócia má svoj význam – upozorňuje nás na to, čo sa deje v našom vnútornom svete alebo vo vzťahoch. Ak ich dlhodobo prekrývame úsmevom, strácame kontakt s vlastnými potrebami a hranicami.
Psychodynamická psychoterapia predpokladá, že potlačené emócie nezmiznú, ale môžu sa prejavovať psychickým napätím, úzkosťou alebo komplikovať medziľudské vzťahy. Psychická zrelosť spočíva v schopnosti emócie uniesť a premýšľať o nich, nie ich okamžite potláčať. Zdravé spracovanie emócií znamená ich rozpoznať, vnútorne prežiť, pochopiť a primerane vyjadriť.
Prečo nám niekedy „večné slniečka“ idú na nervy, aj keď objektívne nemyslia nič zlé?
Väčšinou nám neprekáža pozitivita samotná, ale pocit, že pre naše skutočné prežívanie nezostáva priestor. Keď na bolesť reaguje niekto vetou: „Mysli pozitívne,“ môžeme mať pocit, že nás nepochopil.
Z psychodynamického pohľadu človek potrebuje byť najskôr vo svojich emóciách prijatý a až potom hľadať riešenia. Donald Winnicott hovoril o dôležitosti vzťahu, ktorý dokáže psychicky „podržať“ človeka v náročných chvíľach. Práve pocit porozumenia býva často liečivejší než rýchla rada.
Môže nás prehnaná pozitivita dráždiť preto, že v nej cítime neúprimnosť alebo únik pred realitou?
Áno, niekedy vnímame nesúlad medzi tým, čo človek hovorí, a tým, čo zrejme prežíva. Nejde však vždy o vedomú neúprimnosť – často môže ísť o nevedomú obranu pred bolesťou. Sociálne siete tento jav posilňujú tým, že ukazujú najmä úspechy a šťastné momenty, nie každodennú realitu.
Carl Rogers považoval autenticitu za jednu zo základných podmienok psychického rastu. Skutočný optimizmus nevylučuje smútok ani strach, ale dokáže s nimi zostať v kontakte.
Ak sú toxicky pozitívni rodičia, ako to vplýva na dieťa?
Dieťa sa učí rozumieť svojim emóciám podľa toho, ako na ne reagujú rodičia. Ak opakovane počúva: „Neplač,“ „To nič nie je,“ alebo „Usmej sa,“ môže nadobudnúť presvedčenie, že niektoré emócie sú neprijateľné. Namiesto ich regulácie sa ich učí potláčať.
Peter Fonagy zdôrazňuje, že zdravý emocionálny vývin vzniká vtedy, keď rodič dokáže emócie dieťaťa rozpoznať, pomenovať a prijať. Dieťa nepotrebuje dokonalého rodiča, ale rodiča, pri ktorom môže bezpečne prežívať celé spektrum emócií.
Čo sa môže skrývať za človekom, ktorý nikdy nepripustí hnev, smútok ani slabosť?
Nie je možné to posúdiť bez poznania konkrétneho človeka. Z psychodynamického pohľadu však môže ísť o obranu, ktorá vznikla v prostredí, kde boli zraniteľnosť alebo emócie odmietané či trestané.
Taký človek sa mohol naučiť, že bezpečné je byť vždy silný a mať všetko pod kontrolou. Obranné mechanizmy bývajú spočiatku adaptívne, no v dospelosti môžu brániť blízkym vzťahom. Cieľom psychoterapie nie je obrany odstrániť, ale porozumieť ich významu.
Prečo môže byť nebezpečné veriť, že za všetko v živote si môžeme len vlastným nastavením mysle?
Naše myslenie ovplyvňuje prežívanie, ale nie je jediným faktorom, ktorý formuje život. Duševné zdravie ovplyvňujú aj biologické predispozície, vzťahy, trauma či aktuálne životné okolnosti.
Ak človek verí, že všetko závisí len od jeho postoja, môže sa zbytočne obviňovať aj za situácie, ktoré nemohol ovplyvniť. Na sociálnych sieťach sa preto často šíria zjednodušujúce tvrdenia bez opory vo vedeckých poznatkoch. Psychická zmena nevzniká popieraním bolesti, ale jej pochopením.
Prečo máme často nutkanie hneď ponúkať riešenia, namiesto toho, aby sme len vydržali byť s niekým v jeho bolesti?
Utrpenie druhého človeka v nás môže vyvolávať vlastnú bezmocnosť a úzkosť. Rýchla rada preto niekedy viac upokojí nás než človeka, ktorému je určená. Psychodynamická psychoterapia zdôrazňuje, že liečivé je najmä to, keď druhý cíti, že jeho emócie niekto unesie a nebude ich zľahčovať.
Wilfred Bion opisoval schopnosť prijímať a spracovávať emócie druhého ako jednu zo základných funkcií zrelého vzťahu. Až keď sa človek cíti pochopený, býva pripravený hľadať riešenia.
Ako sa dá naučiť zniesť vlastné aj cudzie nepríjemné emócie bez toho, aby sme ich hneď prekrývali optimizmom?
Pomáha uvedomiť si, že emócie nie sú nepriateľ, ale zdroj informácií o našich potrebách a vzťahoch. Namiesto ich potláčania je užitočné skúsiť ich pomenovať a premýšľať, čo nám chcú povedať.
Psychodynamická terapia rozvíja schopnosť mentalizácie – teda porozumieť vlastnému aj cudziemu vnútornému svetu. Peter Fonagy ukazuje, že práve táto schopnosť je základom emocionálnej odolnosti. Psychická zrelosť neznamená nemať emócie, ale vedieť s nimi zostať bez impulzívnych reakcií.
Môže byť hnev alebo smútok v určitých situáciách zdravšia reakcia než úsmev?
Áno. Smútok je prirodzenou reakciou na stratu a hnev môže upozorňovať na prekročenie našich hraníc alebo nespravodlivosť. Ak tieto emócie popierame, prichádzame o dôležité informácie o sebe. Zdravé prežívanie však neznamená konať pod vplyvom emócií, ale porozumieť im a primerane ich vyjadriť. Psychické zdravie nespočíva v absencii nepríjemných emócií, ale v schopnosti ich uniesť bez nadmerných obrán.
Ako rozoznať, že už nepoužívam pozitivitu ako podporu, ale ako útek?
Jedným z varovných signálov je, keď si nedovolíme prežívať smútok, hnev alebo strach a okamžite ich nahrádzame pozitívnymi vetami. Podobne, ak nedokážeme vydržať pri bolesti druhého človeka bez toho, aby sme ju rýchlo „opravovali“.
Zdravá pozitivita rozširuje priestor pre všetky emócie, toxická pozitivita ho zužuje. Autenticita je jedným zo znakov psychického zdravia. Ak sa dlhodobo bojíme vlastných emócií, môže byť užitočné zamyslieť sa nad tým, čo sa za tým skrýva.
„Toxická pozitivita často vzniká z dobrej snahy uľaviť sebe alebo druhým od bolesti. Psychické zdravie však nestojí na neustálom optimizme, ale na schopnosti prijímať a spracovávať celé spektrum emócií. Smútok, hnev či strach nie sú zlyhaním – sú prirodzenou súčasťou ľudského života a často nám prinášajú dôležité informácie o našich potrebách, hraniciach a vzťahoch. Ak sa opakovane pristihnete pri tom, že si niektoré emócie nedovoľujete prežívať alebo ich musíte okamžite prekryť pozitivitou, môže byť užitočné zastaviť sa a skúsiť porozumieť ich významu. Psychoterapia neponúka rýchle recepty na šťastie, ale bezpečný priestor na objavovanie vlastného vnútorného sveta. Práve lepšie porozumenie sebe samému býva základom trvalejšej psychickej odolnosti aj spokojnejších vzťahov.“
Viac k témam: psychológ, psychologická poradňa, toxická pozitivita
Zdroj: SITA.sk – Toxická pozitivita môže zraňovať: Frázy ako „mysli pozitívne“ človeku nepomôžu – ROZHOVOR © SITA Všetky práva vyhradené.
